Zatiaľ čo väčšina z nás sa o takomto čase ešte len prebúdza alebo dokonca stále spí, Lukáš Hrnčár, žiak triedy III.G, ktorá je súčasťou 4-ročného gymnázia Piaristickej spojenej školy Františka Hanáka v Prievidzi, už so spoluhráčmi zarezáva na rannom tréningu miestneho juniorského basketbalového klubu MBA Prievidza. Ranný tréning sa pravidelne začína o šiestej, čo znamená, že Lukáš musí z postele vstávať ešte skôr, zvyčajne hodinu pred jeho začiatkom.
Samozrejme, často ho po zazvonení budíka prepadajú myšlienky, ktoré ho prehovárajú, nech dnes zanevrie na tréning a radšej si ešte pospí. A hoci svojim rovesníkom občas závidí možnosť dlhšieho odpočinku, Lukášova motivácia je dostatočne silná na to, aby premohla malého diablika na pleci, ktorý mu radí pokračovať v spánku, a postavila ho na nohy. Ak si chce splniť svoj sen, musí na sebe tvrdo pracovať počas každej možnej príležitosti. „Moja motivácia je jasná," vraví Lukáš, „chcem si raz zahrať v mužskom tíme. Chcem sa zdokonaľovať, posúvať moju hru na novú úroveň."
Po absolvovaní ranného tréningu Lukáš zamieri priamo do školy, kde ho, ako každého z nás, čaká bežné vyučovanie. Po poslednej hodine, keď zvonček zazvoní posledný raz v daný deň, sa Lukášov len zriedkavo sa meniaci program ani zďaleka nekončí. Teraz má namierené na poobedňajší tréning. Či už ho strávi v posilňovni alebo na palubovke mestskej športovej haly, opäť zo seba vydá všetko.
Basketbal mu zaberá značnú porciu času, no ak chce so svojimi cieľmi uspieť, nemôže poľaviť. Taký je život mladého športovca. Lukáš si však uvedomuje, že šport by nemal byť jeho jediným centrom záujmu. Strážiť si musí aj výsledky v škole, aj keď to vôbec nie je jednoduché. Niekedy musí vykonať ťažké rozhodnutie a namiesto tréningu uprednostniť poobedie strávené nad knihami. Srdce ho každý deň ťahá na palubovku, no niekedy to jednoducho nejde. Aj vzdelanie musí mať v Lukášovom harmonograme pevné miesto.
Ako bolo povedané, zosúladiť šport a školu je zložité, no tvrdiť, že sa to nedá, by rozhodne nebolo správne. Takýto prístup Lukáš čerpá od svojich vzorov, ktorými sú legendárni hráči zámorskej basketbalovej profiligy (NBA) Kobe Bryant a Michael Jordan, ako aj hrajúca legenda LeBron James. „Sú to jedinečné osobnosti, ktoré robia všetko pre to, aby uspeli nielen ako hráči, ale aj ako ľudia. Vždy idú do všetkého na 110% a nepoznajú pojem nedá sa."
Basketbalu sa Lukáš venuje už jedenásty rok. Štyri roky ho na ceste sprevádza aj jeden dotieravý spoločník, ktorý sa mu votrel do života. Cukrovka by ho síce rada pribrzdila, no to jej Lukáš neplánuje dovoliť. Nepokladá ju za prekážku. „Cukor si kontrolujem vždy polhodinu pred zápasom, inak ma to neobmedzuje," hovorí. Nie je predsa jediným športovcom s rovnakou diagnózou. Taký hokejista Max Domi, tiež cukrovkár, sa už v mladom veku stal olympijským víťazom a dvojnásobným majstrom sveta, tak prečo by to mala byť pre Lukáša nejaká veľká komplikácia?
A keď už sme spomenuli iné športové odvetvie, je zaujímavé povedať si, ako sa vlastne Lukáš dostal k basketbalu. Pôvodne z neho mal byť nový Beckham či Ronaldinho. Avšak rýchlo vysvitlo, že futbal mu príliš nesedí. „Bol som vtedy ako guľa a nevládal som behať," priznáva. Po futbale bol druhým pokusom volejbal. Na volejbalovom tréningu sa ale paradoxne prejavila prirodzená láska k basketbalu. „Cez prestávku som si hádzal na kôš, a tak ma otec prihlásil na basketbal," spomína na svoje prvé stretnutie s obručou pripevnenou na doske. Za 11 rokov, ktoré dosiaľ stihol stráviť pri tomto dynamickom športe, sa Lukášovi do pamäti navždy vryli mnohé spomienky. „Mojím zatiaľ najlepším zážitkom je určite nominácia do reprezentácie," vraví hrdo. Reprezentovať svoju krajinu je predsa snom azda každého športovca, no nie každému sa to podarí. Isteže, na niektoré momenty by najradšej zabudol. Nevyhýbajú sa mu ani zranenia. Aj to všetko však patrí k športu.
Lukáša môžete vidieť v akcii počas domácich zápasov, ktoré juniori tímu MBA Prievidza hrajú v športovej hale väčšinou počas víkendov. Úvod sezóny mladým Prievidžanom vyšiel na výbornú, veď vyhrali všetky štyri úvodné zápasy. Rivalom z Handlovej dokonca nastrieľali neuveriteľných 160 bodov. Potom však prišla menej vydarená séria, s ktorou už tím spokojný byť nemôže. Po prehratom zápase to je poznať aj na Lukášovi. Spokojný nebol ani po dueli s Považskou Bystricou, v ktorom zaknihoval 18 bodov, svoje tohtosezónne maximum. Podal síce dobrý výkon, ale basketbal je tímová hra a prvoradý je úspech tímu. Spokojnosť teda môže prísť jedine po výhre.
Comentarios