Poznajú ju takmer všetci. Sestrička Timotea je už niekoľko rokov súčasťou veľkej
piaristickej rodiny, do ktorej patrí každý jeden žiak, študent, učiteľ a zamestnanec našej školy. Okrem toho, že na hodinách je veľmi obetavá a zábavná, je aj veľmi múdrou a inšpiratívnou ženou. Aj svojím príbehom, aj svojimi poznatkami.
MINI DOTAZNÍK
Dátum a miesto narodenia: Narodila som sa 3. decembra 1975 v Žiari nad Hronom ako prvé zo štyroch detí (mám troch mladších bratov).
Obľúbená farba: bordová, kráľovská modrá
Obľúbený film: Lord of the Rings
Obľúbená krajina: Slovensko
Obľúbená kapela: Heartbeat, For King&Country
Obľúbený interpret: Lauren Daigle
Obľúbené jedlo: talianska kuchyňa (z našej klasiky – halušky)
Obľúbené ročné obdobie: jar
Obľúbená osobnosť: pápež František
Vzor: Ježiš Kristus
Obľúbený herec: Tom Hanks
Obľúbená herečka: Meryl Streep
Povedzte nám niečo o sebe a o Vašom detstve. Odkiaľ vlastne pochádzate a aké sú Vaše spomienky na mladosť a detstvo?
Pochádzam z mesta, vyrastala som na sídlisku v bytovke so všetkým, čo k tomu patrí. Ale starých rodičov som mala na dedine v dome s hospodárstvom a tam som veľmi často chodievala.Moje detstvo bolo veľmi pekné a pestré najmä v tom, že som veľa času trávila vonku s priateľmi, bratmi, na ihrisku, kde som hrávala futbal, či na dvore, na ľade sme hrali hokej. Veľa času som trávila bicyklovaním, naháňačkami, stavaním bunkrov, chytaním mlokov (neboli vtedy mobily ani PC, ani DVD prehrávače, ani mp3) a bol to krásny čas budovania vzťahov, obrusovania hrán v charakteroch a hrozne veľa smiechu a srandy. Vyrastala som v rodine, kde sa moji rodičia zoznámili v knižnici, lebo boli vášniví milovníci kníh. A to som po nich zdedila. Veľmi rada čítam knihy. Taktiež sme veľmi často (skoro každý víkend) chodievali do prírody, do okolitých lesov, hôr, kopcov, kde som sa naučila vnímať krásu a slobodu.
Na Vašich hodinách náboženstva ste spomenuli, že ste kedysi robili bojové umenie. Aký je Váš súčasný názor na bojové umenie a ako sa na toto rozhodnutie dívate dnes?
Hej, nie všetko, čo som skúsila, bolo rozhodnutie zrelého a múdreho človeka. V pätnástich rokoch som sa postavila na hlavu a šla som na kickbox. Milovala som pohyb, tanec, šport (najmä kolektívny) a toto bol akýsi výstrelok, ktorý moji rodičia aj neradi videli, ale „vybojovala“ som si to. Dnes sa na to pozerám trochu inak. Rok som to trénovala (nikdy nie súťažne), ale už by som to neurobila. Na jednej strane to bol uvoľňovač nahromadeného napätia, no na druhej strane to vo mne povzbudzovalo agresivitu a keď som sa raz pristihla, že som takmer vážne ublížila človeku, ktorý mi bol blízky, okamžite som s tým skončila.
Bojové umenia majú v sebe jedno nebezpečenstvo – príliš človeka sústredia na seba, na svoje ego, že človek je schopný zvládnuť všetko sám a svojou silou, vlastným koncentrovaním sa a vlastným úsilím. A to nie je pravda. Neodsudzujem ľudí, ktorí cvičia (aj súťažia) v týchto športoch, len potrebujú mať v živote niečo, kde môžu viac rozvíjať vnútorné hodnoty, ako je láska, veľkodušnosť, priateľstvo, obeta...
Kedy a ako ste zistili, že chcete svoj život odovzdať do Božích rúk: uveriť a vstúpiť do rehole? Snívali ste už o tom dávno predtým?
Nie, nesnívala som veru o rehoľnom živote. Prišlo to postupne tak, ako si ma Boh našiel v sedemnástich rokoch a zaujal celé moje srdce. Postupne sa mi táto cesta povolania vyjasňovala a celkom k tomuto rozhodnutiu som dozrela, až keď som mala 22 rokov. Viedlo ma k tomu to, že som cítila, že nie som šťastná (a mala som vzťah, ktorému som verila, že sa skončí manželstvom). Že mi niečo chýba a moje srdce je akoby poloprázdne. Hľadala som, čím ho naplniť, čo robiť...rozišla som sa priateľom a o rok a pol na to som vstúpila do rehole. Cesta nebola dramatická, ale postupne ma Boh viedol, pričom som z jeho strany cítila úplnú slobodu akokoľvek sa rozhodnúť. Verím v to, že keby som sa rozhodla založiť si rodinu, bude ma rovnako milovať a požehnávať a nebude sklamaný.
Čo Vás oslovilo a viedlo k rozhodnutiu učiť náboženstvo? A ktorá téma je pre Vás najobľúbenejšia?
Nevedela som, že budem učiť náboženstvo. Keď som šla do rehole, jediným snom bolo byť tam, kde ma Boh potrebuje a kde môžem iným mladým hovoriť o Bohu tak, ako som ho zažila a spoznala ja vo svojom živote. Ako dobrého Otca. Ako toho, ktorý neustáva v láske k nám a ide až na hranu obetovania toho, čo mu je najdrahšie, preto, aby ma dostal k sebe blízko.
Najobľúbenejšia téma? Je ich viac. Ale najsilnejšie pre mňa je, keď vidím, ako Boh mení životy a pohľady mojich študentov na neho samého. Keď sa rúcajú múry ich srdca pred jeho dobrotou a láskou a nechávajú sa Bohom poznať novým spôsobom a menia na neho svoj názor. Keď sú ním premožení a udivení z toho, že doteraz ho nepoznali. Rada učím o Božom slove. O tom, aký je Ježiš. Najradšej mám hodiny, kde sa študenti veľa zaujímajú a pýtajú. A keď sami takú hodinu dokážu tvoriť. Napr. na tému – Boh na lavici obžalovaných, kde jedna strana je žaloba na Boha, druhá je obhajoba, je tam porota, sudca a oni sami prichádzajú pripravení na hodinu na témy, ktoré si sami vyberú.
Čo sa Vám páči na našej škole?
Atmosféra priateľstva, spontánnosti. Páči sa mi, keď učitelia konajú svoje poslanie aj so
zmyslom pre humor a že majú radi svojich študentov...Taktiež vzťahy medzi študentmi a niektorými učiteľmi (priateľské, plné vzájomnej dôvery), že študenti ostávajú v priestoroch školy aj popoludní, len tak tvoria vzťahy a prežívajú pekné chvíle.
Ako vnímate Prievidzu z hľadiska viery? Čo by sme ako mladí ľudia mohli zmeniť v našich školách, v našich mestách...?
Prievidza je mesto, kde sa silne prebúdza túžba po pravde a spravodlivosti realizovaná konkrétnymi činmi. Najmä je tu cítiť a už aj vidieť ovocie dlhoročných modlitieb vašich rodičov a starých rodičov, ale aj súčasných mladých ľudí a detí v našej škole. Je stále v čom rásť (najmä v oblasti starých hriechov a s tým súvisiacim odpustením a novými
začiatkami).
A to, čo si myslím, že by ste vy mladí mohli zmeniť, je najmä pohľad na seba samých. Je veľmi dôležité, aby ste sa začali vnímať pohľadom dobrého Boha na každého jedného z vás, na seba aj na tých, ktorí sú okolo mňa. Potom budeme medzi sebou trochu viac láskaví, rešpektujúci a budeme vidieť v tom druhom viac dobra ako jeho chýb a zlyhaní.
Ako vyzerá Váš bežný deň a voľný čas?
Môj deň sa bežne začína o 6. hodine ráno, keď po modlitbách a raňajkách nastupujem do svojej práce v škole. Popoludní to pokračuje individuálnymi stretnutiami alebo som tam, kde som potrebná. Niekedy je to služba ľuďom, niekedy služba doma v komunite.
Keď sa vraciam domov, tak príde čas na osobnú modlitbu, komunitnú modlitbu a sv. omšu. Večer mám väčšinou už také osobné voľno, počas ktorého si veľmi rada niečo prečítam, trávim čas v komunite so spolusestrami a pripravujem sa na nasledujúci deň v práci. Víkendy sú trochu odlišné. Voľný čas trávim rada v prírode, varením, stretnutiami s priateľmi, čítaním kníh, počúvaním hudby (ktorá je pre mňa väčšinou aj modlitbou, lebo málokedy počúvam svetskú hudbu – nie preto, že by tam nebolo nič dobré, ale mám pocit, že som sa jej presýtila, a tak posledných desať rokov preferujem worshipovú scénu).
Na záver rozhovoru by ste mohli čitateľom odkázať nejaký citát alebo povzbudenie :)
Som hrdá na to, akými sa stávate osobnosťami, ktoré snívajú svoje sny, postupne stále viac vedia, čo chcú a kam idú. Veľmi vám želám, aby sa to vo vašich životoch naplnilo.
Aaaaa.... ešte tak na odľahčenie. Viem, že milujete písomky zo skratiek Písma, a strašne
chcete vedieť, načo vám to bude. Tak vám to prezradím. Moja odpoveď je vždy – patrí to
k všeobecnej inteligencii absolventa na cirkevnom gymnáziu, ale pravda je taká, že... Je to tajomstvo viery. Povzbudzujem vás. Mohol to byť aj Žalm 119 (alebo Ž 23 v hebrejskom origináli) ;) .
Ďakujem Vám veľmi pekne za rozhovor, sestrička. A síce neskôr, ale predsa len,
VŠETKO NAJLEPŠIE k Vašim narodeninám! Buďte požehnaná a milovaná Nebeským Otcom a, samozrejme, veľa síl pri učení študentov nášho gymnázia.
Foto: facebook s. Timotei a Spoločenstva Piar